Strasti a slasti jedného ,,nie,, obyčajného Slováka, motorkára /úryvok z diela tohto autora/
František Kopáčik , narodený 19 marca 1968 v Nitre
Písať o mojom živote nie je veru ľahké. Stále mi niečo vo vnútri vraví napíš to, nech vedia koľko trpkosti človek musí prežiť aby sa stal aspoň trocha iným ,,lepším,, človekom. A mnohý čo ma poznajú, vedia že také príbehy sa len tak nedajú zažiť. Bude to fakt dlhé čítanie, ale niekto vravel že to čo je krátke nestojí za veľa. V živote sa dobro strieda so zlom, a tak to na tejto planéte menom Zem chodí od nepamäti. Niekde v televízii som videl výrok že človek na tejto planéte pobyt na planéte ,,Zem,, je za trest. Kiež by to bola pravda, a kiežby sa stalo to, že duša jedinca bude plne šťastná na inej planéte v inom živote. Je to možno iba fikcia, ale častokrát žijeme opantaný niečím čo sa možno nikdy a nikde nestane skutočnosťou. I napriek tomu verím v dobro a modlím sa aby nám ,,Pán Boh,, pomáhal. To čo sa tu dočítate je život. Krutý, bolestivý, s množstvom trápení, ale miestami aj úplne úžasný.
27.02.2021 dopísané,
život na tejto planéte je úžasný, treba ho však vedieť pochopiť. Pravda je zahalená obrovským mega klamstvom, ja mu vravím Matrix. Čítajme a hľadajme v knihách pravdu, ale pozor aj knihy písali iba ľudia.....
Narodil som 19 marca 1968 v Nitre, asi preto lebo v Šali nebola funkčná nemocnica alebo možno to bol iný dôvod. No na toto si veru nepamätám, aj keď sa silno snažím spomenúť si. Ani google nič nenašlo. Presný dôvod zistím a upresním. Raz som sa pýtal niekoho z našej rodiny ako to vlastne so mnou bolo, dostal som odpoveď že som bol nechcené dieťa. Otec si ma neželal, a na naliehanie maminho otca sa predsa len zosobášili a vznikol som jedinec zvaný ,,Fero Kopáčik,, v skratke FK. Poviem vám že je to kruté , a preto ak chcete mať deti, majte ich z lásky a vychovávajte ich s ešte väčšou láskou. Vtedy budú deti šťastné a určite sa im bude ľahšie životom kráčať.
Môj otec si moju matku vziať za manželku nechcel. No asi ani vzdorovať sobášu veľmi nemohol, nakoľko bol môj dedo silne veriaci katolík a pracoval ako mlynár. Plné vrecia múky a obilného šrotu nakladal ako by v nich bolo perie. Fascinovala ma jeho sila v rukách , nakoľko ja som bol vždy chudý až priesvitný. Stavba tela ako chodiaca kostra, hoc mastný chleba sa asi vždy našiel. Často od mami padli slová ,,nepofáz ott a zsíros dobon,, Ranné detstvo som prežil v Šali, na Jarmočnej ulici v starom dvoj dome z nepálených tehál kde žili dve rodiny. Otec František Kopáčik , s manželkou Margitou a aj jeho bratranec Štefan Kopáčik s manželkou Róžikou a dcérou Eleonórou. Dom i dvor bol na tú dobu dosť biednom stave, bol odsúdený na sanáciu a dnes tam stojí Zakladná škola Krátka . Nebolo tam wc ani kúpeľňa, a ani len voda v dome. Vzadu v slepačom dvore bola luxusná latrína. Na zimné mesiace dal otec na dosku polystyrén aby nám zadok o dosku neprimrzol. Až taká rozkoš predsa nemohla byť. Jediná a v zime krásne ľadová voda tiekla z cólovej trubky, ktorá bola niekde v strede dvora. Pod čapom bol vždy kýbel aby ani kvapka nevyšla nazmar. Tam sa voda naberala na každodenné použitie a teta Rózsika si tam vraj umývala nohy čo malo za následok jedinečné kŕčové žili. Na dvore bola aj hlboká studňa a vedľa nej uviazaný pes Rexo na reťazi. Chudáčisko vždy silno štekal keď sme sa motali okolo studne alebo blízko neho. Mali sme z neho veľký rešpekt ,bo pôsobil hrozivo. Studňa bola plná detských plastových hračiek ktoré sme tam asi my ako deti nahádzali, ale nikto nám ich odtiaľ nevybral. Hoc sme denne túžobne hľadeli na dno tejto studne. Nik sa nenašiel čo by to urobil. Za studňou bola stará mláťačka na obilie. Bol to kolos voči ktorému som mal rešpekt. Samozrejme že pod šopou bola i otcova motorka, JAWA 175- ťka. Tento skvost ma lákal zo všetkých pozemských pokušení najviac. Pri každodennom pohľade na tú zázračnú vec menom motorka sa rodila vo mne, bez môjho vedomia najväčšia vášeň ktorá ma zatiaľ nikdy neopustila. Teda okrem vášni ,,ženy
Obrovský dvor ktorý sa počas dažďov premieňal na jedno čvachtajúce bahnové pole, ktoré bolo priechodné iba v sivých gumených galošiach. Nočná jazda na wc v daždi, v čvachtajúcom blate a zime bola taká jedinečná, že si ju dodnes pamätám ako by to bolo včera. Keď som sadol na polystyrén tak som mal pocit obrovského návalu tepla na môj malí holý zadoček. Vtedy som zabudol aj na to, že moje malinké guľky sú hladené i chladené nemilosrdným zimným vetrom ktorý prefukoval cez škáry latríny. Zážitok vrytý do pamäte mrazivým rytcom. Za slepačím dvorom bola obrovská záhrada plná starých vysokých stromov. Ak si dobre pamätám boli to jablone a hrušky. Všade sa po zemi váľalo prezreté bio ovocie na ktorom si pochutnával rôzny hmyz a koniec koncov asi aj my deti.
Veď v dnešnej dobe je bio In a mnohý zaň platia slušné peniažky. Na konci záhrady bolo jedno obrovské bačorisko s názvom ,,Pošváň, ináč to ani neviem nazvať. Ale googlil som a vyhodilo mi že to bolo jazero na ktorom sa Šaľania v zime korčuľovali. Na tom mieste stojí dnes nákupné stredisko Olympia.
Povrch vody bol na prvý ale i druhý pohľad nie moc vábivý plávalo tam kadečo. Okolo celého ,,pošváňu,,bola úzka cestička po ktorej sa dalo ísť. Pre nás deti to bolo zakázané územie a mňa odjakživa lákalo hlavne to zakázané ovocie /ženy, motorky ,drogy a chlast/ Hustý porast okolo jazera bol plný vtákov a môj strýko Puf Laco tam často behal a lovil so vzduchovkou. Myslím že úspešne, nakoľko mal u mojej babky Terky na stenách rôzne vypchaté trofeje vtákov za ktoré by dnes daného lovca zavreli asi na doživotie. Táto mláka ma vždy nejak lákala a to si aj preto že som narodený v znamení rýb. Ryba k rybe sadá. Vodu zbožňujem a nachádzam pri nej relax a pohodu, proste energiu do života. No toto nebola zrovna voda na kúpanie, pokiaľ viem sem vtekala voda z kanálov ktoré slúžili ako odvodňovacie počas dažďov a zimy. Niekto vravel že sem vtekala aj voda z nejakej výrobne suchého ľadu. Ale k veci. Mačka má 7 životov a FK omnoho viac. V jeden krásny deň sme sa vybrali na záhradnú turistiku s mojou prvou ženou môjho života Nórikou. Mali sme približne 4 možno 5 rokov a cupitali sme si cez našu obrovskú záhradu na zakázané územie. Určite to bolo na môj podnet lebo na zlé činy som bol vždy expert. vidím vo vode peň stromu a hneď mi v hlave skrsla úžasná myšlienka že sa naň postavím. A hor sa. Už som aj skoro stál oboma nohami na pníku len to malo jeden háčik, ten peň bol plávajúci. Nejaký zlomyselný magor ho tam dal a to len preto, aby sa FK vykúpal alebo utopil. Veľmi rýchlo som sa ocitol pod vodou a nepomohlo mi ani to, že som ryba. Duchaprítomná Nórika však nestratila hlavu, a ani neviem ako ma z tej nádhernej ,možno aj studenej zelenej vody vytiahla. Takže to bol môj druhý pokus opustiť tento svet nedobrovoľným spôsobom. Prvý pokus nebol v mojej réžii. Nóri bola ako môj tieň, vždy bola so mnou. Bola mi ako sestra a zároveň prvá láska. Nikdy som jej nemal odvahu to povedať, bolo to niečo magické a pritom také zakázané. Mala vždy navrch, nakoľko som bol veľmi ľahká váha ,,chodiace oblečenie,, a pri každej šarvátke ma premohla.
Vrátim sa ale k úplne prvému pokusu opustiť túto planétu. Bola krutá zima, všade veľa snehu a moji rodičia sa vybrali niekam na prechádzku so sánkami. Vtedy ešte neboli snežné skútre a myslím že od tohto dňa to biele čudo milujem. Mal som asi dva roky, zabalený v takzvanom fusaku aby som ja zimu milujúci náhodou neprechladol. Rodičia prišli domov a zrazu zistili že sú sánky prázdne a vtedy ich jediný syn FK niekam zmizol. Tak sa museli vrátiť a nájsť FK niekde v snehovom záveji. Myslím že som bol dobre oblečený keďže tu píšem a vďaku Bohu som sa nestratil pod tým úžasným bielim snehom ktorý tak milujem.
Niekde medzi dvorom a záhradou bolo ďalšie pre mňa fascinujúce zakázané územie a to jama na hasenie vápna. Počas horúcich letných dní to vápno vysychalo a povrch vyzeral ako slnkom vyprahnutá púšť s hlbokými krátermi. A toto ma priam lákalo vstúpiť na toto územie. Vtedy som ani netušil a ani nevedel čo je to pokušenie. Samozrejme že prišiel deň ,,D,, keď som neodolal tomuto pokušeniu. Pokušenie ma sprevádzalo celý život, vždy ma niečo nabádalo danú vec uskutočniť. Vždy to dopadlo zle, priam hrozivo. Môžem povedať že som bol pokušeniami priam posadnutý. Pokušenie si ma našlo ako svoju obeť s ktorou dokázalo lomcovať. Otec robil niečo v záhrade a ja som neodolal a vstúpil som na povrch haseného vápna. Ihneď sa ten magický povrch v štýle sahara prepadol a ocitol som sa hlboko pod povrchom utopený v bielučkom hasenom vápne. Môj krik začul otec ktorý bol v záhrade. Ihneď ma vytiahol a strčil pod ľadovú vodu striekajúcu z kohútika na dvore. Vrieskal som prí ako pavián z ktorého zaživa derú kožu. No bodaj by aj , niekedy tá rozkoš s vápnom a ľadovou vodou silno bolí. Paradox je to , že toto som neskôr absolvoval ešte raz. Magická príťažlivosť haseného vápna ma silne opantala. Po tejto úžasnej akcii ma určite otec dobre zmlátil aby som to tretí krát neskúšal.
Part 2
Bývali sme na ulici Jarmočná, priamo v strede ulice teraz tam stojí základná škola. Dlhočizný dvoj dom v ktorom okrem nás býval aj otcov bratranec,, habrždi,, s rodinou. Teda manželka Rózsika a dcéra Eleonóra. Dom pol postavený z nepálených tehál a dá sa povedať že v ňom nebolo skoro nič. Kuchyňa a jedna izba. Kúrenie v izbe na spanie bolo magické a smradľavé. Naftové kachle blčali až z nich išiel strach a hrôza. Ten smrad bol vtedy pre mňa fascinujúci a bola to až vôňa. Veľmi často som otváral potajme naftový 200 litrový súd aby som doň strkal nos a čmuchal tú opojnú vôňu nafty. Aspoň viete prečo som taký aký som. Každý večer, keď nás z bratom uložili do postele nastávalo jedinečné divadlo, ktoré vám už v dnešnej dobe asi málokto zahrá. Steny boli ako ementál, samá diera, a z tých dier každú chvíľu vybehol jeden a niekedy aj viac pretekárov,,home maus,, Behali tu a tam po izbe, sem tam vybehli po stene, a zas a znova dookola predvádzali svoju rýchlosť. Vtedy som pochopil že keď chcem byť aspoň trocha rýchli, tak musím byť motorkár. Jasné že ich mamka lovila, ale šlopec klietkový bol každé ráno tak plný že sa tam už nezmestia žiadna myš. Mamka ich ráno po jedom vypúšťala z tejto klietky a to tak že po otvorila závoru na klietke, myš vystrčila hlavu a ona jej ju tou závorou odsekla. Krv bola všade a ja som tento rituál veľmi neznášal. Myši pišťali a mne ich bolo asi aj ľúto. V kuchyni sme mali,, šparhelt,, a kredenc. Vnútorná strana kredencu slúžila ako telefónny zoznam. Boli tam napísané všetky telefónne spojenia, ktoré boli dôležité pre mojich rodičov. Na viac detailov z interiéru si ani nespomínam, ale popýtam sa krstného. Môj najlepší krstný je Ferko István Bajcsy. Dvor pred domom bol obrovský, počas dažďa aj veľmi blatový a klzký. V strede dvora bola studňa, klasika s reťazou a kýblom /spisovne vedro/. Vždy nás okrikovali aby sme sa tam nenahýňali a nebodaj do nej spadli. I napriek zákazu, sme do nej nahádzali všetky plastové hračky ktoré sme ako deti mali. S veľkými smutnými očami sme do nej často čumeli, a želali si len jedno, aby nám niekto tie hračky vybral. No nikdy sa tak nestalo. Asi sa dospelí riadili heslom keď ste ich tam pochádzali tak ich asi nepotrebujeme. Na ľavo bola dlhočizná šopa. Ja si pamätám že tam bola mláťačka ba obilie a ešte otcova Jawa 175. Každý pohľad na tie dve kolesá s motorom ma privádzali do veľkého pokušenia. Zákaz liezť na motorku však bol striktný. Ale ja som aj tak len nad tým kúmal ako na ňu vylieziem. Stalo sa tak x krát a myslím že za odmenu aj bitka bola. Ale tie bitky z rannej mladosti som si nejako nezapamätal. Ale jedno lezenie dopadlo pre mňa viac než zlé, lebo pri pokuse postaviť motorku na zadné sa spolu so mnou prevážila a zároveň privalila. Nastal krik a rev neskutočný, takže to bol môj prvý pád na moto, a mohol som mať vtedy asi 5 rokov. Po tomto akte, som dal motorke určite chvíľku pokoj. Paradoxom je že už vtedy som dostal výstrahu z hora. Pán Boh ma veľmi miluje a ja som mu za to veľmi vďačný. Jedna príhoda z dvora. Matka vyrábala,, home made griotku,, samozrejme že alkohol z višní zaliala do fliaš a ovocie nechala v tej obrovskej 5 litrovej fľaši. No lenže my deti sme boli veľmi mlsné, tú fľašu s ovocím sme objavili, a to ovocie plné alkoholu všetko zjedli. Bolo leto, slnko nám pražilo na hlavy a ten alkohol ktorý sme nevinným spôsobom skonzumovali, nás úplne omámil. Často sme vysedávali vo veľmi starej školskej lavici ktorú nám niekto priniesol, lenže teraz sme nesedeli ale ležali pod ňou opojení alkoholom o ktorom sme ani len netušili čo všetko dokáže s našimi telami. Matne si pamätám že prišiel niekto na návštevu a pýtal sa čo sa tým deťom stalo keď sú také kľudné. Takže toto bolo naše prvé alkoholové opojenie. Oproti cez ulicu mali babku Dušan a Marián. S obrovskou radosťou sme hádzali hlinené guľôčky do jamky na ich dvore. Nik z nás nevedel aké sú pravidlá tejto hry, ale i napriek tomu sme boli veľmi radi, keď sme ju hrali spolu. Nespomínam si že by sme sa hádali alebo škriepili kto vyhral. Na konci ulice sa spájali járky ktoré odvodňovali vodu z ulice. Bola tam trochu väčšia mláka ale pre nás s Norou to bolo ako jazero. Na trstinové palice /nádas bot/ sme uviazali špagát, na koniec špagátu ohnutý klinec, a takto sme v tej mláke dokázali hodiny chytať imaginárne ryby. Bolo to super, lebo sme neboli uväznený na dvore kde sa okrem kotkodákania sliepok nič nedialo. Ak náhodou po hlavnej ceste prešlo auto, tak sme s nemým úžasom čumeli na automobil /nákladný či osobný/ a mali sme potom o čom rozprávať ,celé ďalšie dni. Tých prvých 5 rokov ubehlo ako voda a ja s bratom sme sa museli sťahovať, do nového domu na Vinohradnícku ulicu. Bol som z toho veľmi nešťastný, lebo Nóriki- ny rodiča nemali dom dokončený ,a ja som ostal bez mojej jedinej a veľmi milujúcej kamošky. Pol roka pred nástupom na 1.ročník základnej školy ma dali každý deň na pár hodín do škôlky. Bolo to pre mňa úplne nové, ale bral som to tak že musím. Prišiel deň ,keď som začal chodiť na základnú do takzvanej Pétéšky. Konečne som bol s mojou najdrahšou od ktorej som bol vyše pol roka odlúčený. Súdružka učiteľka Petrová sa o nás vzorne starala. Ak boli naše výsledky výborné, dostali sme do žiackej knižky malinkú zlatú hviezdičku. To bol pre nás ako poklad. Nevedeli sme pochopiť odkiaľ ich berie. Mala ich schované v malom papierovom sáčku. Prvý školský rok ubehol ako voda a druhý sme už začali spolu i s Nórikou chodiť na Pioniersku. Konečne sme boli zas a denne spolu. Každé ráno ma čakala strasti plná cesta do školy, a to len preto že som netušil koľkokrát krát sa potknem, rozbijem si kolená a vyrobím veľké diery do tesilákov ktoré som tak neznášal. Moje denglavé nohy ma ťažko niesli, preto som často zakopával o nezrovnalosti cesty a chodníka. Chrasty na kolenách boli nekonečné, a dávali mi možnosť jedinečnej každovečernej zábavy odlupovania. V druhom ročníku nás mala súdružka učiteľka Fidlerová. Bola skvelá učiteľa a ja som v tých časoch ešte poslušné dieťa, lebo si na nič zlé z toho obdobia nespomínam. Možno len toľko že sme sa často s Norikou hrávali pred domom na ulici. Boli to večné naháňačky pri ktorých vyhrávala skoro vždy ona. Ťažko som prehru znášal. Ale aj keď ma napadlo že sa ňou poklbčím, i tak to vždy dopadlo tak, že vyhrala ona. Chytila ma za ruky, a tak som mnou za krútila, že som vždy padol ako hruška. Neznášal som túto potupu, ale vyhrať nad ňou bolo nad moje sily. Už i brat Peter pomaly vyrastal. Najväčšia haluz bola to, že oproti nám bývali sestry Dlhé , a tie si dlho mysleli ,že môj brat je moja sestra. Blond kučeravé vlasy, dievčenské šaty urobili svoje. Až kým nedošiel deň ,,D,, keď sa na to opýtali mojej mamy. A tá z hrdosťou dvihla šaty môjmu bratovi, a ukázal im pinďúra. Hanba preveliká ale matka z toho mala veľkú srandu a susedy ostali v nemom úžase. Prišiel čas keď nastúpil aj Peťo do prvého, tiež na Pétéešku. Už po prvých dňoch mi so slzami v očiach povedal že tam je jeden chlapec ktorý mu chce ublížiť. No tak to teda nie, na ubližovanie som tu ja. Pekne som si ich počkala oboch pri kostole a chlapcovi dnes prezývaného Američan som hneď jednu strhol a povedal mu že ak sa ho čo i len raz dotkne, tak ho zabijem. A možno vtedy sa začalo nekonečné kamarátstvo medzi ním a mojim bratom. Ako tretiak som začal nosiť domov v žiackej knižke aj trojku a tam sa začala nenávisť môjho otca voči mne. Nepáčil sa mu môj prospech a začal uplatňovať svoje heslo,, budete viacej bitý ako sýty,, a to doslovne. Pomaly ale iste som ho začínal chápať že život nebude prechádzka v záhrade plnej rozkvitnutých ruží.....
Part 3